čistý pacifizmus

A tak sa na mňa nalepili. Slová toľkých ľudí, ktorých som považovala za bezvýznamných v mojom živote. A teraz, keď odišli, alebo som odišla ja, chcem-nechcem ich slová mi chýbajú, volám po ozvene tých mojich. Človek, ktorý sa ľahko naviaže na tých druhých má prázdne miesto. Niekde v duši, v srdci, prosto v  hĺbke seba samého. A tajne dúfa, že snáď raz objaví ten kúštik puclí v očiach či slovách a správaní druhého. Aby bol úplný, aby mu nechýbala jeho stratená súčasť. Dookola ju hľadá v neznámom.

Ľuďom sa otváram. Je to zlé? Častokrát  rana pod pás, lebo ja hlúpa, neviem selektovať tých, ktorým môžem veriť. Odhalenie môjho ja je nazretie do mojej intimity. Čakám, že to, na čo hľadám odpoveď a to, čo v sebe riešim, na to prídem skrz druhých ľudí...akosi sa mi stráca tá ilúzia. Ale stále verím, že raz budem lietať :) A odletím niekde strášne ďaleko. Na veľkom nafukovacom balóne naplnenom rajským plynom. Áno, bude sa mi sakra točiť hlava, budem pojašená, a prestanem zapájať racio. Budem letieť ponad všetky tie husté oblaky, cukríkovo ružové mračná zapadajúceho Slnka. Budem kývať vtákom sťahujúcim sa na juh, do dlaní budem chytať nekonečne dlhé pavučiny babieho leta žiariace tisíckami odleskov zlatej. Budem sa smiať a budem plakať. Budem s Vami a budem bez Vás. V stave beztiaže, za troma horizontami, nad zelenými stráňami svieižch hôr. Budem vidieť zapadať Slnko, budem sa dotýkať jeho medenej žiary. Z balóna vyhodím milióny malých paperikov s odkazmi, budem na sebe cítiť teplý vánok jesenného večera. Budem to ja.